Muž bez domova ležal v neúhľadnej záplave novinového papiera a starých škatúľ. Bránil sa tým smetím pred vetrom a snehom, a bránil sa neúčinne. Aj tak ho vločky oziabali na tele a zalepovali mu oči. Chúlil sa do novín a dúfal, že vietor skoro ustane alebo aspoň prestane snežiť. Ale nemal šťastie. Vietor naopak zosilnel a s jedným jeho obzvlášť silným zadutím zrazil stenu zo škatúľ a rozťahal ju po celej ulici.
"Bodaj by to parom vzal," zaklial muž a vysúkal sa z novín. Zaprel sa o drúk, ktorý mal miesto palice, a vstal. Držal sa pri stene a ponáhľal sa na starých a premrznutých nohách ulicou, aby zobral škatule skôr, ako mu uletia. Musel sa zababušiť čo najviac do svojho starého kabáta plného dier, zdvihol si golier a huňatú čapicu si pritiahol viac cez uši. Úloha, ktorú mal pred sebou, bola naozaj náročná. Škatule sa kotúľali stále ďalej od neho, a keď sa zastavil, aby jednu zobral, ďalšie tri sa zatiaľ posunuli o niekoľko metrov ďalej.
"Jéj, chlapci, Mikuláš," ozvalo sa veselé zvolanie. Muž mu nevenoval pozornosť a nevenoval pozornosť ani tomu, že vyšiel zo svojej ulice a teraz sa pohyboval v bočnej ulici k hlavnej triede. Okolo neho prešlo pár ľudí bez toho, aby si ho všimli. On im ich nevšímavosť oplácal rovnako.
"Mikuláš," zvolal iný hlas. Patril dieťaťu, rovnako ako ten pred ním.
Muž zobral ďalšiu škatuľu. Nezaregistroval trojicu bežiacich detí v teplých bundách a čapiciach. Všimol si ich až vtedy, keď sa zastavili priamo pred ním a dychtivo ho pozorovali. Prekvapene si ich prehliadol. Červené tváre a nosy, úsmevy na tvárach. Dvaja chlapci a jedno dievča. Všetci asi sedemroční.
"Pane, pane, že ste Mikuláš?" opýtal sa muža vyšší z oboch chlapcov.
Muža tá otázka zaskočila, ale odpovedal intuitívne. "Áno," povedal a bola to pravda. Zhodou náhod to totiž bolo naozaj jeho meno. Už veľmi dlho nezažil, že by ho niekto oslovil takto, väčšinou mu ostatní muži z ulice hovorili Miky alebo Staroch, ale od matky dostal meno Mikuláš a v tejto situácii bol naozaj prekvapený, že deti poznajú jeho meno.
"Vidíš," povedalo dievčatko víťazoslávne druhému chlapcovi: "My sme ti hovorili, že je to Mikuláš!" "To nemôže byť Mikuláš," nakrčil nos druhý chlapec: "Smrdí! A Mikuláš nesmrdí. A má so sebou čerta a anjela. Tento je sám. A má deravý oblek!" Prvý chlapec do neho strčil.
Prvý chlapec do neho strčil.
"Keď budeš takto hovoriť, tak ti Mikuláš večer nič nenadelí. Že je to tak?"
Muž konečne pochopil, o čo ide. Bolo piateho decembra, ulicami chodili Mikulášovia, a aj keď on nechápal presne prečo, deti si ho poplietli. Mal síce dlhé fúzy a vlasy, v ruke mal čosi, čo pri troške fantázie mohla byť dôstojná palica, a jeho dlhý kabát mohol byť za svojich lepších čias podobný Mikulášovmu rúchu, ale on predsa nemal jeho lesk a rovný chrbát, ani kôš plný darčekov pre poslušné deti. A páchol.
"Je to tak?" vytrhla ho z úvah druhýkrát vyslovená otázka. Deti čakali jeho odpoveď. Odkašlal si. Vietor na chvíľu utíchol.
"No," povedal po chvíli a snažil sa napodobiť silný hlas, ktorý podľa nejakej jeho spomienky patril k Mikulášom. "Odhalili ste ma, deti. Som naozaj Mikuláš a chystám sa dnes večer rozdávať darčeky. Aj k vám sa chystám. Boli ste poslušné, to veľmi dobre viem. Preto utekajte domov, nech moju nádielku nezmeškáte."
V tej chvíli si spomenul na svoje škatule, ale keď sa rozhliadol, nebolo po nich ani chýru, ani slychu. "Ja vám neverím," povedal zase ten nedôverčivý. "Ste určite podvodník. Mikuláš vyzerá inak!" Muž sa k chlapcovi obrátil a uprel na neho oči. Predstavil si sám seba pred rokmi a spomenul si na slová, ktoré mu veľmi dávno povedal jeho dedo.
"V zime prichádza mráz a sneh, a keď sa mraky vysypú, zostane obloha ako vymetená. V noci je na nej vidieť každú hviezdičku a mesiac svieti ako druhé slnko. Keď je taká noc práve piateho decembra, môžete vidieť, ako sa hviezdy chvejú nedočkavosťou, pretože sa tešia, až deti dostanú od Mikuláša darčeky. Niektoré z nich sú natoľko zvedavé, že sprevádzajú Mikuláša na jeho ceste. Schovajú sa do vreciek jeho obleka, do koša, ktorý nesie, aby prenikli do blízkosti detí. Ale viete, čo sa stane s hviezdou, keď sa dostane na zem?"
Deti ani nepípli. Len zavrteli hlavami. "Vychladne," povedal muž. "A viete, ako vyzerá vychladnutá hviezda?"
Opäť zavrtenie hlavami.
"Ukážem vám to. Dokonca vám každému jednu hviezdu dám, pretože to prináša šťastie. Len tie najposlušnejšie deti dostávajú od Mikuláša spadnuté hviezdy. Tie ich potom chránia a prinášajú im šťastie po celý zvyšok života. Teda v prípade, že na ne deti nezabudnú a nevyhodia ich alebo neprestanú v ich kúzelnú moc veriť."
Muž siahol do vrecka a vytiahol hrsť smetia. Mal vrecká vypchaté slamou a medzi steblami boli tiež malé kúsky štrku. Odfúkol slamu, z kamienkov vybral tri najväčšie a po jednom dal každému z detí. Mali vygúľané oči a pozerali na ten dar.
"Veľa šťastia a veselé Vianoce," vyslovil muž prianie, ktoré sám už dlho nepočul.
Potom sa otočil od detí a pokračoval v prenasledovaní škatúľ, aj keď mu bolo jasné, že príliš úspešný nebude. Ale čo keby...
Deti sa za ním pozerali, kamienky zovreté v dlaniach.
"Nebol to Mikuláš," povedal druhý chlapec, ale v jeho hlase už nebola predchádzajúca istota.
Nikto mu neodpovedal. Otočili sa a ponáhľali domov, kde im rodičia chystali sladké prekvapenia. A nikto z nich svoju spadnutú hviezdu neodhodil. Čo keby...

Pavel Žďárek