Japonci sa trochu povyšujú nad Číňanov, keď na žartovnú otázku "aký je rozdiel medzi Japoncom a Číňanom?" odpovedajú: "Keď Číňan uvidí, že sa niečo hýbe alebo rastie, uvažuje, ako by sa to dalo zjesť. Japonec však uvažuje, ako by sa to dalo zjesť krásne." Japonci tak chcú zdôrazniť, že si omnoho viac potrpia na estetiku v kuchyni, že radi jedia nielen ústami ale i očami.
V rámci Číny nájdeme niekoľko rôznych kuchýň. Na severe sa stretávame najčastejšie s pokrmami, ktoré sa rozšírili zo severu z oblasti Pekingu a súhrnne sa nazývajú "mandarínska kuchyňa". Typické pre ňu sú ostré zeleninové zmesi v kombinácii s mäsom, kapustou a hríbmi. Najpikantnejšie jedlá sa varia v západnej provincii Číny Sečuan, naopak v Kantone majú v obľube jemné pokrmy z morských živočíchov.
Jednoduchá japonská kuchyňa, ktorej základom boli ryby, zelenina, morské riasy a ryža, bola postupne ovplyvnená holandskými a portugalskými vplyvmi. Napríklad konzumáciu mäsa, smaženie na oleji, používanie masla či tuku sem priniesli európski prisťahovalci v rôznych obdobiach japonských dejín.

Čistota chuti
Východná kuchyňa je rozmanitá čo do druhu surovín tak aj ich spracovania. Čo v nej ale takmer nenájdeme je korenie. Kuchári veľmi dbajú na to, aby jedlá mali čo najčistejšiu chuť. Z tohoto dôvodu ani nesolia ryžu. Najpoužívanejšími dochucovadlami sú sójová omáčka, zázvor, saké (pálenka z ryže), sezamová šťava, zálievka z rozšľahaných vajec alebo uhorkovej šťavy s aromatickými prísadami. Tieto zálievky sa podávajú v miskách, do ktorých sa namáčajú plátky rýb, mäsa alebo i zeleniny.

Páchnuca delikatesa
Mnoho Európanov by sa pravdepodobne po vstupe do ázijskej kuchyne chytalo za nos. To kvôli čerstvým rybám, bez ktorých sa nezaobíde žiadna domácnosť ani reštaurácia. Práve ryby sú totiž jedným z pilierov ázijskej stravy. Kuchári dokážu zužitkovať najrôznejšie dary mora - ryby, mušle, mäkkýše a veľmi obľúbené sú i jedlé vodné rastliny alebo riasy. Mnoho rýb sa objavuje na stole i v sušenom alebo surovom stave.

Ryža - chlieb východnej kuchyne
Ryže je najobľúbenejšou a najčastejšou prílohou. Na rozdiel od nás ju Číňania ani Japonci nijak nedochucujú. Nikdy sa nemôže stať, že by do vody nasypali soľ alebo ju upravili na tuku. Ryža totiž nemá ovplyvňovať chuť základného pokrmu. Jedinou výnimkou je tradičný japonský pokrm suši, pri ktorom sa ryža varí s octom, cukrom a soľou. Ryžová hmota je obložená kúskom surovej ryby a rôzne upravenou zeleninou alebo vajíčkom. V Japonsku dokonca príprava správnej prílohy môže trvať aj viac ako dve hodiny. Po niekoľkých prepláchnutiach dávajú kuchári ryžu do nádoby s vodou, kde sa nechá od tridsať minút do dvoch hodín - podľa vonkajšej teploty, čím je nižšia, tým lepšie. Potom sa ryža varí osem minút na silnom ohni a rovnaký čas na slabšom. Ale to ešte nie je všetko. Ďalšiu hodinu zostane na tak slabom plameni, že sa nesmie dvíhať pokrievka. Ryža sa podáva desať minút po odstavení z ohňa.

Obrad stolovania
Číňania aj Japonci považujú stolovanie za hotový obrad. Dbajú na to, aby bol pokrm krásne upravený a lahodil oku. Preto sa obzvlášť v Japonsku na tanieroch objavujú krásne farebné kvety a ornamenty, v ktorých po chvíli rozpoznáme majstrovsky vyrezávanú alebo nakrájanú zeleninu. Pri jedle sa na stole nesmie objaviť nôž, všetko je pripravené vo forme súst, malých kúskov, ktoré sa naberajú paličkami. Paličky bývajú z dreva - lakované, luxusné aj zo slonoviny. Paličkami sa jedia všetky jedlá okrem polievok, na ktoré sa používajú krátke polievkové lyžice. Na záver pridáme niekoľko zásad, ktoré sú nevyhnutné, ak má byť ázijské jedlo skutočne správne pripravené:

• Takmer vo všetkých receptoch sa stretávame s pokynom na záver pokvapkať jedlo niekoľkými kvapkami octu. Ten má iba zvýrazniť chuť pokrmu, nie ho okysliť, takže ho pridávame opatrne.
• Pri krájaní dodržujeme tvar slížov, kociek alebo plátkov.
• Na smaženie je najvhodnejšia hlboká panvica Wok s hrubým dnom alebo iná hlbšia panvica.
• Pred smažením je dobré panvicu nasucho zohriať, až potom prilievať olej.
• Suroviny pridávame do panvice postupne podľa toho, ako sú tvrdé - napr. mrkvu a petržlen ako najtvrdšiu zeleninu najskôr, potom patizóny, neskôr pór alebo papriku.
• U väčšiny čínskych a japonských jedál je nutné rýchlo meniť intenzitu plameňa. Elektrický sporák preto nie je na prípravu týchto pokrmov ideálny.